Laudatio

Ivanovi Chalupeckému

prof. PhDr. ThDr. Peter Zubko, PhD.
bývalý žiak doc. Ivana Chalupeckého, arcibiskupský archivár

Poznáme okrídlenú frázu pochádzajúcu z 2. storočia od Terenciana Maura: „Habent sua fata libelli (Knihy majú svoje osudy).“ A svoje osudy majú aj svoje knižnice a ich tvorcovia, majitelia, správcovia.

Nie raz som stál pred niečou knižnicou. Možno to poznáte, že sa od nej neviete odtrhnúť, lebo vaše oči sa lepia na chrbty kníh. A je jedno, či tá knižnica je rozsiahla a bohatá, alebo neveľká a skromnejšia. V tej chvíli som si robil obraz o jej majiteľovi. Kvalita a vek titulov jednotlivých kníh vo mne zvykli vyvolať pocit o veľkosti ducha a duše jej vlastníka. A záver bol jednoznačný: je to muž knihy. Sedel by som v takej knižnici dlhé dni a najradšej od nej neodchádzal. Možno podobne, ako keď o našom prvom svätcovi Konštantínovi Cyrilovi čítame, že keď dostal do rúk nejakú dobrú knihu, ktorú ešte nečítal, zatvoril sa s ňou pred svetom na niekoľko dní, aby si ju osvojil a spoznal ako nového priateľa.

O čo vznešenejšie je poznať takého majiteľa knižnice osobne! Toto poznanie, osobné a bezprostredné, vypovie oveľa viac ako jeho knihy. Pána docenta Ivana Chalupeckého som poznal osobne od roku 1991, keď mi začal prednášať cirkevné dejiny v kňazskom seminári na Spišskej Kapitule. Tri roky skvelých prednášok a ľudskosti, ktorá bola ich pridanou hodnotou. V pamäti mi utkvela jedna jeho veta, ktorú považujem za jeho veľké vyznanie viery. Rok predtým, v roku 1990, keď bol zostavovaný pedagogický zbor, oslovili i jeho. Hovoril nám, že ako skúsený a rozhľadený archivár mal v pláne napísať dejiny osídlenia Spiša, ale dal prednosť prednášaniu bohoslovcom. A dodal, že dejiny osídlenia raz môže napísať hocikto, ale vtedajšia chvíľa sa nezopakuje. A keď by sa medzi bohoslovcami našiel len jeden chlapec, ktorý by kráčal v jeho šľapajach ako historik, tak by splnil svoje poslanie. – Spomedzi jeho žiakov nás vyšlo asi desať cirkevných historikov.

Ďalšia skúsenosť sa viaže k 1. máju 1996. V ten deň sme dostali rektorské voľno. Ja som ho využil tak, že som sa s naším profesorom, ako sme ho volali, dohodol, že strávime v levočskom župnom archíve celý deň a môžem si vyhľadať heraldické podklady ku knihe, ktorú som vtedy písal ako svoju prvotinu. Volala sa „Spišskí biskupi“. Okrem toho sme stihli zájsť do farského archívu do Kostola sv. Jakuba, kde sme našli ďalšie podklady k mojej práci. Byť celý deň v archíve, vyberať si dokumenty podľa potreby, k tomu to vesmírne ticho a archívne šero, to bol pre mňa skutočný zážitok. – Rovnako ako nebyť celý deň zavretý v seminári…

Mal prirodzenú autoritu, rozhľad, známosti v Nemecku či Maďarsku. Bol som s ním a niekoľkými ďalšími spolužiakmi v župnom a arcibiskupskom archíve v Jágri a tiež vo vtedajšom krajinskom, dnešnom národnom archíve v Budapešti. Vtedy veľa hovoril o svojom živote. Mnohé podrobnosti si možno dohľadať, ja spomeniem už len dve, ktoré sú len „moje“.

Na konci teologického štúdia bolo treba napísať magisterskú prácu. Vybral som si cirkevné dejiny rodnej farnosti. Pán profesor odporúčal, aby som ju nazval „Z dejín farnosti…“, pretože určite nemôžem obsiahnuť všetko, hoci som tam chcel dať všetko. Práca mala 240 strán textu a 30 strán obrázkových príloh. Pred definitívnym vytlačením som ju priniesol pánu profesorovi do kabinetu. Mnohí ďalší spolužiaci mu tiež priniesli svoje záverečné práce. Bolo nás v ten deň možno dvanásť. Mal som prísť na ďalší deň spýtať sa, či to je v poriadku. Prišiel som a spýtal som sa ho, či sa stihol pozrieť… Veď tých prác sa mu včera nazbieralo veľa. Predpokladal som, že to nemohol stihnúť. Prekvapil ma, že si stihol pozrieť len moju prácu, iné nie. A dodal: „Viete, Peter, niekedy je s veľkou knihou menej práce ako s malou štúdiou.“ Dnes mu dávam za pravdu.

A posledná skúsenosť, ktorú chcem spomenúť, sa viaže na jednu návštevu u pána profesora v Levoči na Ružovej 10. Keď som prechádzal Levočou, takmer vždy som sa u neho zvykol zastaviť a väčšinou som ho našiel doma. Pri jednej takej návšteve som zazvonil. Najprv bolo počuť nenáhlivé kroky idúce povedľa týchto jeho kníh dlhou chodbou, ktoré smerovali k zelenému presklenému vchodu. Ten sa odomkol a vo dverách sa z chodbového prítmia zjavila láskavá ženská tvár. Pokorná, milá, usmievavá a mne vtedy až veľmi pripomínala pána profesora. Vtedy mi preblesklo hlavou, čo som už videl inde, že niektoré manželské páry sa rokmi na seba ponášajú a niektoré aj výzorom. Pozdravil som po katolícky a nestihol som nič dodať ani vysvetliť dôvod mojej prítomnosti, keď jej reakcia znela: „Prišli ste za manželom, však?“

O chvíľku ma usadila v obývačke s výhľadom na Mariánsku horu vedľa rodinnej sochy bičovaného Krista a uctila si ma. Vtedy ma prenikla akási posvätná bázeň pred touto – podľa mňa – veľkou ženou. Po pár vetách rozhovoru s ňou mi bolo jasné, že za veľkosťou osoby pána Ivana Chalupeckého bola jeho chápavá a dobrá manželka. Bola ako biblická Marta.

Knihy i knižnice majú svoje osudy. Osud bol k tejto knižnici milostivý, lebo zostala zachovaná ako celok. Je za ňou život muža, ktorého veľkosťou bola nielen erudovanosť, ale aj to, čo cirkevné dejiny volajú starecká múdrosť. Tá nezávisí od veku, tá sa meria človečenstvom, rozhodnutiami, aké som spomenul na začiatku, ale aj hlbokou kultúrou ku knihám, v ktorých je veľa ľudskej múdrosti a vedomostí. Ich štúdiom sa človek – obrazne povedané – naučí orať, siať, žať a piecť voňavý chlieb. A s tým sa Ivan Chalupecký delil a ja si tú skvelú chuť vlastného, domáceho chleba vychutnávam dodnes.

Ďakujem rodine a Bocatiovej knižnici v Košiciach a jej pracovníkom, že splnili jednu veľkú túžbu pána profesora. Mňa sa sám raz pýtal, kam by túto knižnicu mohol odkázať, lebo si želal, aby zostala zachovaná ako celok. Vtedy som mu povedal, komu by ju mohol odkázať a komu by ju rozhodne nemal darovať. Uplynulo niekoľko rokov a on sa medzitým pominul. Ostalo však to, čo by som nazval „geniom loci“ tejto knižnice: jeho knihy ostali spolu i po jeho odchode do neba. Jeho posledná vôľa sa tak splnila. Pre mňa ako pre kňaza je to ešte jedno svedectvo o jej majiteľovi, že toto nie je samozrejmosť, ale Božia vôľa: svedectvo o vzťahu môjho učiteľa s Bohom a Boha s ním. Som rád, že som svedkom tohto zázraku. Ďakujem Bohu, že som osobne poznal pána profesora Ivana Chalupeckého. A ďakujem i za to, že táto knižnica ostáva na Východe, v Košiciach a teší sa na svojich čitateľov.